Osemnásťročná hokejistka MHK Martin a slovenská reprezentantka Nina Štrbáková získala tohto roku na majstrovstvách sveta žien v hokejbale bronzovú medailu a na MS hráčok do 18 rokov v hokeji pomohla národnému tímu skončiť na šiestom mieste.
A – AKO: „Môj vzťah k športu sa získavala už od obdobia, keď som ako dieťa chodila s ocinom po rôznych športoviskách, kde on hrával (florbal, malý futbal, hokejbal). Vo svojich ôsmich rokoch som začínala s futbalom, ale už o dva roky neskôr som doma rodičom povedala, že by som si chcela vyskúšať hokej. Odvtedy sa venujem hokeju i hokejbalu. V oboch týchto športoch, ktoré ma veľmi bavia, sa postupne zlepšujem a napredujem. V minulej sezóne som hrávala hokej za ženy MHK Martin, ako aj za kadetov a dorastencov Dolného Kubína. Je dobré, že môžem hrať nielen so ženami, ale aj s chalanmi, čo ma výkonnostne posúva dopredu, najmä z hľadiska rýchlosti, dynamiky, sily, presnosti streľby či celkovej psychickej i fyzickej odolnosti. Keby som s nimi nehrala a netrénovala, nebola by som na takej úrovni, ako som. Je to pre mňa motivácia navyše. V ženskom hokeji sú osobné súboje zakázané, ale s chalanmi môžem hrať aj do tela. Mimochodom, niektorí protihráči, keď zistia, že som baba, chcú mi to pri mantineli osladiť. No nemám strach, nebojím sa, som bojovník. Jeden víkend hrávam so ženami dvojkolovo, ďalší víkend s chalanmi (väčšinou tiež dvojkolovo). K tomu ešte tréningy, cestovanie, štúdium.“
C – CIEĽ: „Na otázku, ako sa to dá zvládnuť, odpovedám s úsmevom na tvári, že ako nič. Keď človek chce a vidí cieľ, tak ho nič neodradí. Viem existovať bez mobilu, bez televízie, ale bez športu si svoj život neviem predstaviť. Šport ma veľmi napĺňa, je to môj životný štýl. Keby som nehrala hokej, ani hokejbal, tak neviem, čo by bolo so mnou. Ja stále potrebujem niečo robiť, niečomu sa venovať, mať pravidelný režim. Vstávam už o piatej hodine ráno, aby som stihla tréning s chalanmi na martinskom „zimáku“, kde sa zdržím zhruba dve hodiny. Potom cestujem MHD do Vrútok na vlak, ktorý ma odvezie do Žiliny. Tam nastúpim na spoj na Rosinky, kde sa nachádza naše športové gymnázium. V škole som do 15. alebo 16. h a potom nasleduje cesta naspäť. Domov sa dostanem až okolo 20. h, prípadne 21. h, lebo po príchode do Martina ešte absolvujem na štadióne hokejový tréning so ženami. Cez víkendy sú zápasy, ako som spomínala. Nemám žiadny voľný čas, ale to mi neprekáža. Veľmi rada trénujem. Nácvik herných činností až tak neobľubujem, najradšej mám, ak sa tvrdo „maká“ a „potí sa krv“. Tréneri, manažéri či rodičia ma dokonca niekedy musia brzdiť, aby som sa nepretrénovala. Keď po skončení sezóny vypadnem z toho rytmu, tak sa až do štartu novej prípravy necítim najlepšie.“
D – DŽAJRO: „Nie je tréner ako tréner. V MHK Martin nás v minulom ročníku trénoval Jaro Markovič, ktorý sa nám už od letnej prípravy venoval veľmi profesionálne. Jaro sa nedá opísať. On je výnimočný tým, ako sa správa k ľuďom, ako sa im snaží pomáhať, ako sa o nich zaujíma. Môžeme byť radi, že sa nás ujal. Aj jeho zásluhou sme v najvyššej súťaži obsadili štvrté miesto. Dobrým trénerom v kategórii kadeti bol v D. Kubíne Tomáš Ľupták. Úplne opačné pocity mám z práce dorasteneckého trénera D. Kubína Jána Plevu, ktorý ma, čo sa týka hry, viac kritizoval ako chalanov. A to iba preto, že som dievča. No najlepší tréneri, akých si hráč môže priať, sú Braňo Stolárik a Ján Majerov z martinského dorastu.”
E – EMÓCIE: „Viem mať emócie pod kontrolou. A keď už ma niečo alebo niekto vytočí, rýchlo sa upokojím. Povahu mám skôr po mamine, nie som „výbušný“ typ.“
F – FINTULA: „Môj ocino mal prezývku Finta. Nuž, mne automaticky prischlo Fintula. No volajú ma aj Nina, Ninuš.“
G – GÓLY: „Pôvodne som chcela byť hokejovou a hokejbalovou brankárkou, ktorá bude gólom zabraňovať. Vo florbalovej bránke som si vyskúšala chytať, ale keďže som domov chodila modrá, nemalo to dlhého trvania. Ambícia byť gólmankou sa nikdy nezrealizovala. Môj ocino mi to totiž vytĺkol z hlavy, ale nemám mu to za zlé. Prijala som to a teraz som už spokojná tam, kde som. Hoci väčšinou pôsobím v obrane, dokážem alternovať aj na poste útočníčky. Samozrejme, že každý môj strelený gól do siete súpera ma poteší, ale nič nie je viac ako tímový úspech.“
I – IKONA: „Mojím vzorom je ikona tímu Washington Capitals, ruský útočník Alex Ovečkin. Páči sa mi, že vie hrať tvrdo do tela a najviac mi imponuje streľba á la Ovečkin (príklepom bez prípravy z prvej alebo zápästím). Keďže obdivujem jeho hru, moja babka ma sem-tam volá pani Ovečkinová (smiech). Z martinských športovcov sú mojimi vzormi Ján Tabaček a Braňo Stolárik.“
J – JEDLO: „Mojím obľúbeným jedlom je plnená paprika. A potom ryžový nákyp, ale ten od mojej babky. No inak sladké jedlá vôbec nevyhľadávam, radšej si dám ovocie ako nejakú sladkosť. Keď mám čas, tak aj sama niečo navarím alebo napečiem. A dá sa to aj jesť (smiech).“
K – KARIÉRA: „Na klubovej scéne si najviac vážim striebro s Martinom v hokejovej extralige žien. Na reprezentačnej úrovni som tohto roku dosiahla dva cenné úspechy. Na MS hráčok do 18 rokov v hokeji (25. mája – 15. júna v amerických mestách Middleton a Madison) sme obsadili šieste miesto. Šampionát mal vysokú kvalitu. V úvode podujatia sme síce nestačili na Češky a Švajčiarky, ale v kľúčovom súboji o postup do play-off sme zvíťazili nad Nemeckom presne o tri góly, čo sme potrebovali na postup do štvrťfinále. V ňom už bola Kanada nad naše sily a v dueli o 5. miesto sme prehrali s Českom. Na MS elitnej kategórie sme išli ako outsider, ako náhradník za vylúčené Rusky a napokon bolo z toho historicky najlepšie umiestnenie Slovenska v tejto vekovej kategórii na takomto fóre. Veľmi sa teším aj z bronzového kovu na MS 2022 žien v hokejbale, čo je môj doteraz najväčší úspech v kariére. Bol to takisto neskutočný zážitok.“
Nina Štrbáková s čerstvou bronzovou medailou z MS v hokejbale. Foto: ľch
M – MEDAILA: „Som šťastná, že sme si z hokejbalového šampionátu (21. – 27. júna v Montreale) odviezli domov bronzovú medailu. V základnej skupine sme porazili hráčky USA, Libanonu i V. Británie, podľahli sme Češkám a Kanaďankám. Vo štvrťfinále sme neboli ďaleko od senzácie, ale nakoniec sme prehrali s domácimi hokejbalistkami krajiny javorového listu iba o jeden gól. V zápase o bronz sme vybojovali víťazstvo 2:0 nad Američankami. Som hrdá na náš tím. Na to, čo sme dokázali. O našom triumfe rozhodla sila kolektívu. Som rada, že sme týmto výsledkom odčinili sklamanie z MS 2019 v Košiciach, kde sme skončili štvrté. S hokejbalom mám ešte jednu medailu, bolo to pred tromi rokmi na MS hráčok do 18 rokov.“
O – OLYMPIÁDA: „Mojím veľkým snom je zúčastniť sa na zimnej olympiáde. Najbližšia bude v roku 2026 v Taliansku. Chcem si tiež vyskúšať hokejový angažmán v zahraničí. Je to jeden z cieľov, lebo hrať v kvalitnejšej súťaži so silnejšou konkurenciou by mi mohlo pomôcť dostať sa na vyššiu úroveň, ako keby som zostala v slovenskej extralige.“
Radosť slovenských hokejistiek na šampionáte. Foto: archív
P – PARTIA: „Dobrá partia je v kolektívnom športe nesmierne cennou devízou. Nemám sa na čo sťažovať. V MHK Martin, v kadetoch a doraste D. Kubína, ale aj v reprezentačných výberoch (hokej a hokejbal) som bola súčasťou tímov, kde sme všetci ťahali za jeden povraz a navzájom sme si pomáhali.“
R – RODINA: „Moji najbližší ma vždy veľmi podporovali, vytvárali mi zázemie a pocit istoty. Svojim rodičom veľmi pekne ďakujem za všetko, čo pre mňa urobili.“
S rodičmi na akcii Športovec mesta Martin. Foto: archív
S – STRES: „Nie som človek, na ktorého by mal stres negatívny dopad. Práve naopak, ja asi potrebujem stres. Po návrate z hokejového šampionátu v USA, keď som bola doma iba dva a pol dňa a potom som letela do Kanady na hokejbalové MS, to bolo dosť hektické, ale zvládla som to bez problémov. No a na šampionáte v Montreale som až po prvých dvoch zápasoch začala hrať lepšie. Až po tom, ako som si sama vytvárala stres, prostredníctvom ktorého som dostala zo seba maximum.“
V – VZDELANIE: „Tohto roku som s vyznamenaním ukončila tretí ročník na Športovom gymnáziu v Žiline. S učením nemám problém. Zrejme mám na to talent, ale je to zásluha aj našich pedagógov. Najhorší predmet? Určite geografia, ktorá ma nebavila ani na základnej škole. Možno v novom školskom roku bude o niečo ťažšie skĺbiť štúdium a šport. Nielen preto, že pôjde o maturitný ročník, ale asi sa nevyhnem ani doučovaniu, aby som bola čo najlepšie pripravená na prijímacie pohovory na vysokú školu. Odmalička hovorím, že chcem byť zubárka.“
Z – ZRANENIE: „Hrať s chalanmi je iné ako so ženami. Vždy je potrebné sa na túto zmenu mentálne pripraviť. Naposledy som tak neurobila, čo ma potom veľmi mrzelo. Moje zranenie chrbta, ktoré sa mi stalo koncom minulej sezóny v zápase s kadetmi na ľade L. Mikuláša, som si privodila hlavne preto, že som „neprepla“ hlavu. Bola to moja chyba, nečakala som narazenie súpera do mňa na mantinel, nezaprela som sa, bola som príliš uvoľnená, na čo som doplatila. Týždeň som ležala v nemocnici, štyri dni som sa nemohla ani pohnúť. Našťastie som sa z tohto úrazu rýchlo pozviechala a mohla som ešte absolvovať oba svetové šampionáty. Pravdu-povediac, ani doktori neverili, že sa tak skoro dám do poriadku. To zranenie ma nelimitovalo vo výkonoch na MS, ale spomínam si, ako som na prvom tréningu počas reprezentačného zrazu ešte pred odletom do zámoria vošla pri brzdení korčuľou do ryhy v ľade, vzápätí mi vystrelo nohy a nasledoval pád na chrbát. V prvom momente som si myslela, že zasa poputujem do nemocnice, ale tentoraz som mala šťastie. Už tých zranení bolo naozaj dosť, len v minulej sezóne som sa zranila trikrát. Celkovo som ich však mala oveľa viac. Väčšinou sa mi stali mimo športovania. Napr. som mala smolu pri ceste domov z výtvarnej výchovy. Keď som kráčala po schodoch budovy základnej umeleckej školy, držiac v ruke obrázok, stúpila som do prázdna a zlomila som si nohu.“
Ľubomír Chochula
>
© 2017 - 2023 mestskenoviny.sk