Bývalý juniorský majster sveta a dvojnásobný vicemajster Európy v mužskej kategórii Michal Franek (nar. 18. januára 1967) je boxerskou legendou. Momentálne žije v Martine a na živobytie si zarába podnikateľskou činnosťou. Okrem toho ako tréner odovzdáva svoje skúsenosti deťom, ktoré chcú boxovať. MN ho navštívili v jeho klubovni na Ľadovni a z nášho rozhovoru vznikla táto abeceda.
AKO: „Ako dieťasom si vyskúšal viaceréšporty, mal som dobrývšestranný základ.S boxom som začal ako 12-ročný.Samozrejme, že ma motivoval veľkýúspech môjho o sedem rokov staršiehobrata Jana, bronzového olympionikaz Moskvy. Veľmi mi pomoholmôj ďalší brat Miro, ktorý pracovalv ZŤS. On ma v roku 1979 zavolalna tréning do Martina, kde malidobre fungujúci oddiel v boxe. A tentošport ma hneď chytil za srdce. Mojímprvým trénerom bol Ján Barla.“
BOX: „Nebolo topre mňa jednoduché.Rodičia ani súrodencinemali čas chodiťso mnou na tréningy, musel som sis cestovaním poradiť sám. Z Gbelian,kde sme bývali, som išiel pešialebo behom na železničnú stanicudo Varína, odtiaľ vlakom do Vrútok,a potom autobusom MHD na Podháj.No a po tréningu v športovej halesom celú túto náročnú cestovateľskútortúru absolvoval znovu, len v opačnomgarde. Domov som prichádzalneskoro večer (keď spoje meškali,niekedy aj o polnoci) a unavený akokôň. Samozrejme, že som okamžitepadol ako podťatý do postele. Hocibolo zložité zladiť školské povinnostiso športom, nejako som to napokonzvládol. Po skončení základnej školysom ako 14-ročný nastúpil do strojárskehoučilišťa (odbor obrábačkovov) v Dubnici n. V., kde ma zobralido strediska vrcholového športu.“
CIEĽ: „Mojím cieľombolo zúčastniť sa na OH,čo sa mi splnilo (naolympiáde som štartovaldvakrát). Ďalšia moja ambícia, t.j. pokúsiť sa pod piatimi kruhmiukoristiť nejaký cenný kov, všakzostala nenaplnená. Aspoň, že som sito vynahradil na iných významnýchpodujatiach. V roku 1985 mi parádnevyšiel juniorský svetový šampionát(Bukurešť), kde som získal zlato.V príprave na tento môj vrchol sezónymi veľmi pomohol brat Jano, ktorýbol vtedy stále ešte veľká hviezda.Lepšieho sparring partnera som sinemohol želať. Keď sme proti sebena tréningu začali boxovať, všetciv hale s úžasom na to pozerali.“
DOMOV: „Domovsom mal v Gbeľanoch,kde nám otecdal tvrdú sparťanskúvýchovu. Mám sedem súrodencov,štyroch bratov a tri sestry, pričomnajstaršia sestra má odo mňa o 20. rokov viac. Pravidelne sa stretávame.Nikdy nezabudneme zapáliť sviečkysvojim rodičom na cintoríne a potomsa v pokoji porozprávame, napr.na posedení pri guľáši. Ďalší domovsom našiel v Dubnici n. V., kde somsa mohol naplno venovať boxu. Rádspomínam na svojho druhého trénera,bývalého olympionika Horymíra Netuku. Vďaka nemu som počaspiatich rokov našej spolupráce urobilveľký výkonnostný progres. On bolaj pri mojom zlatom zápise na JMS.Terajší domov mám v Martine. Tusom našiel svoju súčasnú manželkuZuzku, s ktorou máme dcéru Michaelu.Mimochodom, narodila sa z láskya presne na Valentína, bude mať 25. rokov. Aj ona si vyskúšala box, alepre ženy je to tvrdý šport. Vyštudovalavysokú školu a v súčasnosti pomáhasvojej mame v obchode.“
EMÓCIE: „Pustiť sahneď neuvážene do bojaod úvodného gonguje kontraproduktívne.V zápase je výhodnejšie držať emóciena uzde, nenechať sa súperomvyprovokovať k nerozvážnym krokoma nepripraveným útokom. Určitenevstupovať do ringu s horúcouhlavou. Treba vedieť čítať súpera, byťtrpezlivý, vyčkávať na svoju šancu(na chybu protivníka) a svojou taktikoui premyslenou aktivitou ho dostaťtam, kam chcete. A udrieť v správnuchvíľu na slabé miesto súpera.“
GEJZÍR: „Keď mavyhlásili za juniorskéhomajstra svetav Bukurešti, bol tofantastický pocit. Už predtým somsíce získal striebro na majstrovstváchEurópy juniorov (Tampere), čo bolotiež skvelé, medaila ma potešila, aletrpkosť finálovej prehry ten dojemz turnaja trochu pokazila. V Rumunskuto bolo lepšie, zvíťazil somvo všetkých piatich dueloch, vrátanetoho posledného s ruským vyzývateľom,navyše v silnej konkurencii.Napriek tomu, že som bol celý dobitý,doráňaný, fialový a na oslavu somv tej chvíli nemal ani pomyslenie,pri srdci ma hrialo to, že som najlepšína svete. Chvíľu trvalo, kým som sinaplno uvedomil to, čo som dokázal.Až potom prepukol v mojom vnútriskutočný gejzír radosti.“
H – HRY: „Premiéruna najväčšom športovomfestivale na svetesom mal v Soule.Nebol to šťastný debut. Na OH 1988som síce prvého súpera z PobrežiaSlonoviny zdolal, ale do ďalšiehokola mi vyžrebovali jedného z favoritovna zlatú medailu. Dopadlo topodľa papierových predpokladov.Roy Jones Jr. bol nad moje sily.A tento Američan to potom dotiaholaž do finále (obsadil celkové 2.miesto). Štartoval som v hmotnostnejkategórii do 71 kg. Len tak-tak som sazmestil do limitu. Pred vážením sommusel ešte niečo vybehať a vypotiť.Keby som to nezvládol, prehral bysom v úvodnom kole bez boja, čímby som si, ako sa hovorí, ušil z hanbykabát. Vlastne, na hmotnosť som siuž dlhšie dával pozor. Pol roka somnejedol chlieb a v Dukle Olomouc,kde som si plnil základnú vojenskúslužbu, mi prispôsobili stravu (jedolsom veľa mäsa a zeleniny). Ružemi nekvitli ani na OH v Barcelone(1992), na ktorých som sa predstavilvo vyššej hmotnostnej kategórii (do75 kg). Napriek tomu, že som na OHnebol úspešnejší, boxovať na nichbolo pre mňa nezabudnuteľnýmzážitkom.“
I – IDEÁLNY BOXER: „K ideálu sa počas mojejaktívnej činnosti blížilKubánec Angel Espinoza,z ktorého mal rešpekt aj vynikajúciHenry Maske (NDR). Z domácichborcov spomeniem Jaroslava Ligošaz Ústí nad Labem, ktorý však nemoholzužitkovať svoj potenciál. Žiaľ,Jarda tragicky zahynul na sústredenív Prostějove (bola to prípravana ME). Zo súčasných pästiarovnepreferujem nikoho. Možno aj preto,že teraz sú, podľa mňa, súboje v ringusurovejšie, chýba mi tam to hraniez našej éry, k čomu som ja ako technickýtyp boxera inklinoval. Napriektejto výhrade zostávam verný nášmuklasickému olympijskému boxu, ktorýsa mi pozdáva oveľa viac ako MMA.Súboje gladiátorov v klietke ma vôbecnenadchýnajú a neoslovil ma anithajský box či kickbox.“
JÁN: „Bratovi sa box zapáčiluž v detskom veku, keďvidel jeden film s MichalomDočolomanským. Ešte viacho tento šport zaujal v roku 1976ŠPORT„Boxoval som aj so zlomeným nosom a fraktúrou kľúčnej kosti pri sledovaní televíznych prenosovz OH v Montreale. O štyri roky neskôrdosiahol životný úspech. Na olympiádev Moskve si po víťazstvách nad Talianom,Bulharom, Zambijčanom zabezpečilnielen postup do semifinále,v ktorom však podľahol neskoršiemuvíťazovi celého olympijského turnajaKubáncovi Armandovi Martínezovi.Ale aj bronz (kategória do 71 kg) bolcenný, bola to po dlhých rokoch pôstuďalšia olympijská medaila v boxepre Československo. Hoci kvalitníamerickí pästiari pre bojkot neštartovali,amatérska veľmoc v boxeKuba poslala do ruskej metropolysvojich športovcov. Mimochodom,výsledok môjho brata na olympiádedoteraz nikto zo slovenskýchboxerov neprekonal. Možno by malšancu na úspech aj na OH 1984 (LosAngeles), nebyť bojkotu socialistickéhobloku. Namiesto toho si domovdoviezol bronzovú medailu z Družby(dejiskom boxerských súbojov bolaKuba), ktorá bola pre Československoa ďalšie krajiny náhradouza neúčasť na olympiáde. Je mi ľúto,že už dlhšie obdobie sa jeho súkromnýživot neuberá správnym smerom.Snažím sa mu pomáhať, ale on každúpomoc odmieta (využíva službycharity v Žiline).“
KNOKAUT: „Nikto z protivníkovmi neuštedril K. O.,akurát raz som prehralso skvelým Espinozom pred limitom,len päť sekúnd pred koncom zápasu.Na druhej strane, ja som päťkrát súperomzasadil taký zničujúci úder, ženeboli schopní pokračovať v dueli.“
M – MICHAL: „Zprvého manželstvamám syna, ktorý satakisto volá ako ja Michal, má 35 rokov a žije v Dubnicin. V. Škoda, že zdravotné problémymu nedovolili aktívne pokračovaťv boxe, v ktorom sa dostal až do reprezentácie.So synom som v kontakte,navštevujeme sa. Radosť mi robíšesťročný vnuk Miško. Zakladateľdynastie MF je môj otec, ktorý sa tiežvolal Michal.“
N – NOS: „Nos sommal zlomený asipäťkrát. Dokonca somjeden zápas vo Fínskuodboxoval aj s týmto zranením.Americký protivník ma vtedy naháňalpo ringu, stále sa chcel „biť“, ja sommu uhýbal, čo ho dosť štvalo, ale inakto nešlo, lebo ten duel som dokončillen s veľkým sebazaprením. Keď matrafil do nosa, ukrutne to zabolelo,mal som pred očami hviezdičkya tiekli mi slzy. Iný príbeh sa stalna mojich posledných ME, na ktorýchmi bulharský protivník hlavouv 1. kole zlomil kľúčnu kosť. Nonapriek tomuto zdravotnémuhendikepu som ho porazil. A nielenjeho, moja víťazná jazda turnajomsa skončila až vo finále.“
ODMENY: „Za socializmusme boli všetciamatéri, odmeňovalinás podľa určitého kritéria,na základe výsledkov a umiestnení.Za titul juniorského majstrasveta som dostal 5000 korún, čo bolana tú dobu slušná prémia. Ako mladémušportovcovi sa mi nežilo zle,mohol som si dovoliť kúpiť veci (ajtie zo Západu), ktoré boli pre mojichvrstovníkov podpultové, resp. nedostupné.No zažil som aj to, keď mizlodeji počas môjho pobytu najmä vo Fínsku vykradli izbu a spôsobiliškodu za 50 000 korún. Postupne somsi do konca svojej amatérskej kariéry,ktorú som zavŕšil na OH 1992, nejakéfinancie ešte vyboxoval. Po olympiádesom dostal ponuku ísť boxovaťdo profi ringu, ako profesionál bysom si vedel zarobiť tučnejší obnospeňazí, ale na túto cestu som nenastúpila začal som podnikať.“
PODNIKANIE: „Podnikám už 27 rokov.Na chlieb si zarábammaliarskymi a natieračskýmiprácami. Baví ma to, ale živiťsa týmto remeslom je z roka na rokťažšie. Niekedy je to lepšie, inokedynaopak, ale mal som aj veľké zákazkyako obchodné domy Tulip či Europa.Všetko si robím sám, nemám žiadnehozamestnanca.“
R – RING: „Nevyhovovalmi ring, aký maliv Rusku. Na rozdielod tých našich, kde bolapodlaha z filcu a na nej plachta, onipoužívali mäkší gumový povrch.Na to som si veru nevedel zvyknúť.Spomínam si, ako som mal na turnajispriatelených armád na tej ruskejzelenej žinenke „umelé nohy“.Nečudo, že na dobrý výsledok sommohol zabudnúť, lebo len rukami sato zachrániť nedalo.“
S – SLÁVA: „Keď získatev takom mladom vekujuniorské svetové zlato,je prirodzené, že vámsláva trochu stúpne do hlavy, ale ničdramatického sa nedialo. Popularitusom vnímal len okrajovo a nemalanegatívny vplyv na môj výkonnostnýrast. Vedel som, čo si môžemdovoliť. Keď sa kamaráti vybralina diskotéku, ja som sedel doma,lebo ma na ďalší deň čakali športovépovinnosti. Išiel som si za tým, čochcem dosiahnuť, a tomu sa podriadilvšetko. V tomto smere som bolzodpovedný.“
TRÉNER: „Trénerstvoberiem ako svoje hobby.Pre túto svoju záľubu somsi založiť vlastný oddiel,ktorý sa volá Box Club Michal Franek.Počet členov nie je stály, mení sato, ale sú to najmä chlapci v žiackomveku. Trénujeme dvakrát týždennev telocvični ZŠ na Ul. Jozefa Kronerav Martine. Ďakujem riaditeľke tejtoškoly za to, že nám vychádza v ústrety.Tento koníček ma napĺňa o to viac, akmladí adepti tohto športu, ktorým rádodovzdávam svoje skúsenosti, napredujúa dosahujú dobré výsledky. Užsom vychoval aj majstrov Slovenska,čo ma teší. Na druhejstrane, ak niektonemá ani len snahu,tak mu poradím,nech to radšej zabalía netrápi sa.“
ÚSPECHY: „Akosom už uviedol,v mládežníckych kategóriáchsom si vybojovalzlato na JMSv Bukurešti (1985)a striebro na JMEv Tampere (1984).Dvakrát som sa stal vicemajstromEurópy v mužskej kategórii, najskôrv Aténach (1989) a potom v Gőteborgu(1991). Za úspech považujemaj to, že som sa dvakrát kvalifikovalna olympijský turnaj. Škoda, že aniv Soule (stále ma trochu štve tennepriaznivý žreb, lebo vtedy som safakt cítil na medailu), ani v Barcelonesom nedosiahol lepší výsledok.Samozrejme, že si vážim aj titulymajstra Československa.“
V – VOĽNÝ ČAS: „Vosvojom voľne chodímna boxerské tréningya venujem sa svojimzverencom. Rád si zahrám futbal, pozriemsi nejaký film v televízii a vždysi nájdem čas aj na rodinu. S manželkouveľmi radi chodíme na procedúrydo originálnych pivných kúpeľovv pivovare v Rožňove pod Radhoštem.Je to vynikajúci relax.“
Z – ZDRAVIE: „Zdravotnesom na tom,našťastie, v poriadku.Inak, zaujímavé je, ženajťažšie zranenie som si nespôsobilv ringu, ale na ceste. V roku 1990písali v novinách, že čs. reprezentantv boxe, unavený po tréningu,havaroval. Bolo to na moje meniny.Autonehodu som mal v Sklabini.Je to len blbá náhoda, ale nabúralsom do brány rodinného domujedného rozhodcu v boxe. Po nárazesom stratil vedomie. Keby mi hneďnezavolali sanitku a neposkytli prvúpomoc, ktovie, ako by som dopadol.Odnieslo si to rameno a kľúčna kosť,ktorá mi trčala do krku. Odvtedysi dávam na cestách väčší pozora ďalšia takáto nepríjemnosť sa miuž nestala.“
Autor: Ľubomír Chochula
>
© 2017 - 2023 mestskenoviny.sk