Pre Ladislava Bíra st. je šport láskou na celý život. Ten jeho sa aj teraz, hoci už má 72,5 roka, stále točí okolo hádzanej. MESTSKÉ NOVINY vám touto formou predstavujú túto športovú osobnosť, bývalého brankára a momentálne trénera mužov MHáK Martin.
A – AKO: „Ako som sa dostal k športu? Celkom jednoducho. Už ako dieťa som hýril aktivitou, vyhľadával som pohyb a súťaženie. Vzťah k športu som zdedil po svojom otcovi, ktorý mal všestranný športový talent, dokonca bol čs. reprezentantom vo futbale. Aj ja som bol „univerzál“. Za školu som hrával všetky kolektívne športy, ktoré som preferoval pred individuálnymi, hoci aj v nich mi to celkom išlo a presadzoval som sa aj na atletických súťažiach mládeže. Samozrejme, že vzhľadom na otcovu kariéru mi najskôr učaroval futbal. No nezostal som pri ňom. Vysvetlím prečo. Vtedy sme chodili do školy na zmeny a z tohto dôvodu som navštevoval tréningy len každý druhý týždeň. Keď som sa potom celý týždeň nezapojil do tréningového procesu, tréner ma nedal do základnej zostavy na zápas. To mi ten futbal trochu znechutilo, a tak som sa zameral na iný kolektívny šport. Bol som na gymnáziu, mal som 16 rokov, keď som sa začal systematicky venovať hádzanej. Tomuto môjmu rozhodnutiu predchádzalo pozvanie od jedného zo zakladateľov hádzanárskeho klubu v Martine a trénera Milana Turčana, ktorý ma poznal zo stredoškolských hádzanárskych turnajov, aby som to skúsil u nich. Nebanujem, práve naopak. Samozrejme, e, nebolo to bezproblémové, prišli aj prehry a sklamania, ale tie časom vyprchali, na rozdiel od víťazstiev a pamätných momentov. Okrem klubových úspechov je pre mňa cenné aj to, že som bol akademickým reprezentantom Československa. Vtedy to niečo znamenalo, lebo náš národný tím vysokoškolákov mal tiež veľkú kvalitu. Prežil som krásnu kariéru, nemám sa na čo sťažovať. Aktívnu činnosť som ukončil ako 29-ročný.“
B – BRANKÁR: „Najprv ma bavilo chytať vo veľkej futbalovej bráne, riešiť herné situácie v šestnástke, reagovať na centrované lopty a strely súperových hráčov. Na tomto poste som sa cítil dobre, podľa mňa som mal aj cit na vybiehanie, ale to vynútené vynechávanie tréningov malo za následok, že som sa futbalovo nemohol rozvíjať tak, ako som chcel. Aj v hádzanej som strážil priestor medzi troma žrďami. Spočiatku som to mal ťažké. Musel som si zvykať na niektoré nové veci. V hádzanej na vás idú strely aj z bezprostrednej blízkosti, lopty vám lietajú okolo hlavy a je potrebné potlačiť prirodzený strach, že vás to trafí. Inak, keby v období mojich športových začiatkov bol v Martine rozvinutejší hokej, možno by som zakotvil v hokejovej bránke. Keď som si raz vyskúšal, aké je to chytať strely v brankárskom výstroji, zdalo sa mi, že som neprekonateľný, ale to berte s rezervou, lebo to nebolo v zápase. Neviem posúdiť, ako by sa mi darilo, keby som sa vydal touto cestou, ale mám taký subjektívny pocit, že práve na hokej som mal asi najväčší talent.“
C – CIELE: „Nedával som si konkrétne ciele, skôr som sa snažil zlepšovať, aby som bol prínosom pre družstvo. Keďže v Martine sa konali aj turnaje SNP reprezentačných družstiev, ako mladík som doslova nasával spôsob chytania nielen československých gólmanov, ale aj tých zo Sovietskeho zväzu, Juhoslávie, Maďarska, Poľska atď. A aj vďaka tomu som sa zlepšoval. Mal som niekoľko brankárskych vzorov, doma i v zahraničí, od ktorých som sa veľa naučil.“ D – DOBA: „Hádzaná bola počas mojej aktívnej činnosti športom číslo jeden v našom meste. Strojárne vtedy celkovo veľmi podporovali šport. Rozvoju hádzanej pomohla výstavba športovej haly na Podháji, do ktorej sme sa v roku 1971 presunuli, čo bolo veľkým plusom z hľadiska celoročnej prípravy. V tomto období sa mi páčila nefalšovaná spolupatričnosť nás športovcov v Martine. My sme chodili povzbudzovať futbalistov, boxerov, hokejistov a oni na oplátku zasa nás. Ale späť k hádzanej. Podľa štatútu sme boli amatéri (chodilo sa do práce, ale nie na osem hodín, inak by sme nemohli trénovať aj dopoludnia), ale prístup k tréningovým a zápasovým povinnostiam sme mali profesionálny. My sme robili šport s láskou, nadšením, nie pre peniaze. Dostávali sme len tzv. kalórne (800 až 900 korún mesačne) a prémie (za víťazstvo v zápase 100 korún, za remízu polovica). Nás peniaze nemohli pokaziť.“
E – EUFÓRIA: „Nikdy nezabudnem na to, ako sme v roku 1968 získali titul majstra Československa v doraste (mimochodom, v tom istom roku muži Martina premiérovo postúpili do elitnej čs. ligy), ako sme si dvakrát vybojovali striebornú medailu na Európskych hrách mládeže, ako sme dva razy vyhrali Československý pohár v mužskej kategórii. Najskôr to bolo v roku 1972, čo bol husársky kúsok, lebo ako druholigista sme v hale na Pasienkoch v Bratislave porazili prvoligový Náchod. Potom sme tento obrovský úspech zopakovali v roku 1977 v Prešove, čo nám zabezpečilo debut v Pohári víťazov pohárov, kde sme to dotiahli až do štvrťfinále. V mužskom áčku Martina som pôsobil od sezóny 1969/1970. Rád spomínam aj na federálnu najvyššiu súťaž, v ktorej nebolo jednoduché (hlavne družstvu zo Slovenska) udržať sa, ale nám sa to väčšinou podarilo. Z desiatich rokov sme sedem hrali s najlepšími čs. klubmi. Celoštátna liga mala špičkovú úroveň. Teraz si to už ani nevieme predstaviť, ale Československo vtedy tvrdilo muziku vo svetovej hádzanej, napr. vyhralo MS 1967 a bolo strieborné na OH 1972. V najvyššej súťaži som odohral okolo stovky zápasov a dokonca sa mi ako brankárovi pošťastilo streliť dva góly.“
G – GÓLY: „Dnes to už taká rarita nie je, lebo súčasné pravidlá dovoľujú hrať aj s jedným hráčom v poli navyše miesto brankára, čo tímy využívajú pri útočnom snažení (vidíme to aj v hokeji pri power-play). Takže tých gólov cez celé ihrisko do opustenej svätyne súpera padá viac. Veľmi som sa potešil, keď som v našom domácom dueli s Karvinou prekonal reprezentačného gólmana. Toho som prekabátil tak, že namiesto avizovanej prihrávky na unikajúceho spoluhráča, na čo on zareagoval vybehnutím, som na poslednú chvíľu stočil ruku a skóroval som do prázdnej bránky. Verte, či nie, mám na konte aj presné zásahy v neoficiálnych stretnutiach, ale nie ako brankár. Po našom prvom triumfe v Čs. pohári sme ako tímovú odmenu dostali zájazd do Alžírska, kde sme robili sparringpartnera domácej reprezentácie, ktorá sa pripravovala na MS. V jednom prípravnom zápase som tam nastúpil na krídle a dal som zopár gólov. Potom miestne noviny písali o mne ako o veľmi talentovanom krídelníkovi čs. hádzanej. Všetci sme sa na tom schuti zasmiali.“
H – HRA: „Niekedy nám to išlo lepšie, inokedy menej, ale vždy sme sa snažili produkovať atraktívnu hádzanú, založenú na dobrom pohybe, s patričnou bojovnosťou, obetavosťou a entuziazmom. Hrali sme so srdcom. Keď sa nám darilo, dokázali sme zaskočiť aj veľkých favoritov. Veľmi rád spomínam napr. aj na domáce víťazstvo nad Duklou Praha, ktorá bola víťazom Pohára majstrov európskych krajín. K cennému triumfu nás „dotlačilo“asi dvetisíc divákov (vtedy sme ešte hrali na ihrisku pri Sokolovni), ktorí vytvorili úžasnú atmosféru, až mi z toho behali po tele zimomriavky.“
K – KOLEKTÍV: „Ako som už povedal, priťahovali ma tímové športy, v ktorých prežívate radosti i starosti so spoluhráčmi. Naše hádzanárske družstvo, to bola skvelá partia ľudí. Vedeli sme si pomáhať na ihrisku i mimo neho. Na tie krásne zážitky sa nedá zabudnúť. No a to kamarátstvo nám zostalo dodnes. Všetky úspechy sme dosiahli práve vďaka sile kolektívu, ktorá bola naozaj obrovská, pričom mojím najväčším úspechom je to, že mám doteraz množstvo priateľov.“ L – LOPTA: „Dnes sa hrá hádzaná s mäkšími loptami, na rozdiel od mojej kariéry. Pre nás to bolo menej bezpečné. Raz som dostal takú ranu loptou do oka, že som o pár minút neskôr naň vôbec nevidel, tak mi opuchlo, až som musel byť vystriedaný. Nás to viac bolelo, ale oproti terajším gólmanom sme mali výhodou v tom, že protihráči nemohli s tou tvrdou loptou robiť také finty ako v súčasnosti, keď sú lopty mäkšie, lepia sa, resp. sa používa živica, vďaka čomu strelci pri manipulácii s ňou jednou rukou miestami až čarujú. Preto sa brankárom dnes chytá ťažšie. Na druhej strane, ak ho trafíte loptou z voľnej ruky do hlavy, okamžite dostanete červenú kartu, čo predtým nebolo.“
M – MLÁDEŽ: „Keď mladí ľudia, napriek tomu, že vyrastajú v úplne inom svete ako my, vo svete plnom iných lákadiel, naďalej majú záujem o šport, veľmi sa z toho teším. Samozrejme, už to nie je v masovom meradle, ale sme vďační za každého, kto sa vydá na túto cestu. Prioritou nášho klubu je mládež, ktorej sa v MHáK venujeme na rôznych úrovniach už od prípravky. Snažíme sa vychovávať hráčov pre potreby mužského áčka, v ktorom sú okrem zopár starších hráčov samí mladíci.“
O – OLD BOYS: „Aj keď som sa s hádzanárskou kariérou rozlúčil už pred tridsiatkou (moja pedagogická činnosť sa už ďalej nedala úplne zladiť s vrcholovým športom), nadviazal som na ňu vo vyššom veku, keď som s tímom „starých pánov“ absolvoval niekoľko podujatí. A to veľmi úspešne. Bol som brankárom a zároveň trénerom nášho družstva, ktoré trikrát vyhralo majstrovstvá Európy veteránov.“
Ladislav Bíro (horný rad prvý zľava) v tíme „starých pánov“. Foto: archív
P – POSTUP: „Sme športovci, postupové ambície do extraligy máme, ale zároveň sme aj realisti. Po športovej stránke by sme možno na postup aj mali, ale kým sa nezlepšia podmienky pre hádzanú v našom meste, kým nebudeme mať istotu strechy nad hlavou, nemá zmysel sa hnať do extraligy. Bolo by to od nás nezodpovedné. V prípade postupu by bolo nutné zvýšiť rozpočet, posilniť káder a vyriešiť otázku, kde by sme hrávali. Mrzí ma, že deviate najväčšie mesto na Slovensku nemá mestskú športovú halu. Plány síce na Pltníkoch existujú, ale kým sa tam také športovisko postaví, bude to trvať roky.“
R – RODINA: „S manželkou, ktorá je lekárka, máme dve deti. Dcéra Evička dodnes hrá celkom dobre tenis, žije v Rakúska a živí sa ako architektka. Aj syn Ladislav, ktorý je od sestry o deväť rokov starší, začínal s tenisom, ale neskôr presedlal na hádzanú, lebo tiež má rovnako ako ja radšej kolektívne športy.“
S – SYN: „Keď prišiel ako 10-ročný na prvý hádzanársky tréning, okamžite ho strčili do bránky. Prečo? Lebo Bíro! No jemu brankárska pozícia až tak nesedela (v tomto sa odlišujeme), ťahalo ho to skôr do útoku. Postupne sa prepracoval na post stredná spojka, na ktorom môže tvoriť hru a pozitívne vplývať na spoluhráčov. Hoci už má 40 rokov, ešte stále patrí k oporám nášho družstva. A popri tom mi pomáha s vedením mužského tímu, najmä čo sa týka ofenzívnej činnosti. Hoci nie vždy máme na určité herné situácie rovnaké názory, na svojho syna sa môžem spoľahnúť. Inak, v rodine nám možno rastie ďalší hádzanár. Matúško má ešte len dva roky, ale podľa toho, ako sa prejavuje, vyzerá to tak, že sa „potatil“. Uvidíme, čo bude ďalej.“
T – TREND: „Súčasná hádzaná je trochu iná ako v našej dobe (lepenie lopty a určité zmeny pravidiel som už spomínal). Hra je dynamickejšia, padá viac gólov, čo je pre fanúšikov atraktívnejšie, ale je to aj podstatne tvrdšie. Dnes je na niektorých postoch dominantná výška a sila. Napr. ideálny pivot meria dva metre a váži 120 kg. Zmeny badať aj v tréningovom procese a celkovo v príprave. Podstata hádzanej je však stále tá istá, ide o to – športovými zbraňami vyhrať nad súperom.“
U – UČITEĽ: „Realizujem sa ako tréner (absolvoval som FTVŠ UK v Bratislave) a táto práca ma napĺňa. Učiteľské povolanie som vykonával 35 rokov, konkrétne na Strednej odbornej škole obchodu a služieb v Martine, kde som bol aj 10 rokov riaditeľom a 12 rokov zástupcom riaditeľa. Učil som matematiku a telesnú výchovu. Pochádzam nielen zo športovej, ale zároveň aj z učiteľskej rodiny. Moja mama bola učiteľka a môj otec zasa inklinoval k prírodným vedám.“
V – VEK: „Vek je len číslo, záleží, ako sa človek cíti a aký životný štýl uprednostňuje. Považujem sa za aktívneho dôchodcu. Trénovanie ma udržiava v dobrej kondícii. Rád pracujem s mladými ľuďmi, čo ma nabíja pozitívnou energiou, radosťou a optimizmom. A to je dobrá prevencia pred depresiou a čiernymi myšlienkami. Pohyb a kontakt s ľuďmi je pre mňa veľmi dôležitý. Keby som sa nehýbal a bol od športu izolovaný, asi by som mal nadváhu a rôzne civilizačné choroby.“ Z – ZDRAVIE: „Keď som bol mladý, nerozmýšľal som nad tým, že tie moje brankárske zákroky, ktorými som sa snažil zabraňovať gólom súpera, môžu zanechať nejaké stopy do budúcna. V začiatkoch mojej kariéry sme hrávali napr. aj na asfalte, čo kĺbom neprospelo. Môj pohybový aparát dostal poriadne zabrať, ale to je daň za športovanie. Mne štyrikrát menili bedrové kĺby a mám aj zdrôtovanú chrbticu. Napriek tomu (alebo práve preto) som na šport nezanevrel. Každé ráno cvičím zhruba polhodinu. Okrem toho chodím so psom 2,5 až 3 km denne, niekedy si s ním aj zabehnem. No a keď mám čas, chuť a s kým, tak si zahrám tenis, futbal, alebo si vyrazím niekam na bicykli. Samozrejme, že športové aktivity vykonávam v rámci svojich aktuálnych možností. Mimochodom, keď sme pre pandémiu mali na tréningu nedostatok brankárov, išiel som do bránky. Pri tom chytaní som cítil, že už nie som najmladší. Na druhej strane som šťastný, že môj zdravotný stav mi ešte dovolí žiť tak, ako žijem. Pomáha mi to po fyzickej i psychickej stránke. Všetkým ľuďom želám hlavne zdravie, lebo to je naozaj najdôležitejšie.“
Ľubomír Chochula
>
© 2017 - 2023 mestskenoviny.sk