Keď som pred šestnástimi rokmi prvý raz kandidoval do funkcie poslanca mestskej časti Záturčie, veľa nás na kandidátke nebolo. Dnes je celkom iná situácia.
Keď som kandidoval, tak ma osobne poznala väčšina Záturčanov a Záturčaniek. Dnes sa ma všetci pýtajú: „Peťo, čo sú to za ľudia, čo teraz za nás kandidujú. Aký máš na nich názor?“ Ani neviem, čo im mám povedať, lebo nielen občania ich nepoznajú, ale väčšinu z nich nepoznám ani ja. Samozrejme, že prajem každému, ktorý chce pomôcť Záturčiu, aby mal úspech. Len si myslím, že regionálna politika nie je o politickom marketingu, facebooku, ale o celkom obyčajnej ľudskej potrebe robiť pre druhých užitočné veci. Tam, kde človek žije, a tam, kde to je aj konkrétne v praxi vidieť. Jednoducho, svojho poslanca by mali, po celé volebné obdobie, ľudia stretávať na ulici a riešiť s ním veci tak, ako ich prináša život. A tak som sa aj zamyslel, prečo som vlastne vtedy prvý raz kandidoval aj ja. Tú chvíľu si totiž celkom presne pamätám. Prišiel som ráno na parkovisku k svojmu autu a na ňom bolo tri milimetre prachu. Ako vždy! Keď som sa pozrel naokolo, tak ten prach bol na úplne všetkých autách. Lebo vtedy bol v Záturčí všade samý betón, nedorobené prašné cesty a chodníky k panelákom. Tak ma to normálne nahnevalo, až som si povedal: „Dokedy v Záturčí budeme robiť „Veľkému Martinu“ zaostalý prívesok? Čo my si nezaslúžime asfaltové cesty? Alebo detské ihriská?“ Nechcem byť neskromný, ale tomu stavu, čo dnes máme, som prispel aj svojou trochou, svojím dvanásťročným pôsobením v mestskom zastupiteľstve. Podarilo sa mi trochu pomôcť aj ďalším užitočným veciam. Napríklad sa vybudovali nové parkovacie plochy, postavili sme centrálne športovisko pre mládež a medzi všetkými panelákmi sme osadili detské ihriská. Nedá mi aj nespomenúť, že som sa snažil celou svojou osobnosťou prispieť k udržaniu verejnému poriadku. Pracoval som aj s mládežou, ktorá nevykročila správnym smerom, a pomohol som aj bezdomovcom. Koľko vecí však treba ešte u nás dorobiť a dostavať? No – veľmi veľa. Lebo mám takú víziu, že keď sa človek ráno v Záturčí zobudí a pozrie sa okolo seba, mal by mať plné oči krásy a účelnosti. Poslanec mestskej časti nie je totiž, podľa môjho názoru, žiadny veľký politik, ale pokorný služobník ľuďom, ktorému nie je jedno, v akých podmienkach žije.
Prístup na pešie plateu bol z tejto strany zablokovaný. Foto: ľch
Mňa momentálne najviac hnevá, že sa mamičky s kočíkom, alebo vozíčkari ŤZP, nemôžu dostať k lekárovi, lebo im už skoro pred rokom zahatali bezbariérový prístup k detskej a praktickej lekárke. Hnevá ma aj to, že v súčasnej dobe sa veci riešia pomerne chaoticky. Napríklad si nemyslím, že postavenie psieho parku je dôležitejšie, ako vybudovanie účelných vecí pre všetkých občanov. A to som veľký milovník zvierat. Pritom oddychový park, hlavne pre staršiu generáciu, u nás dosiaľ nemáme. Trápi ma aj stály problém s tým, že často nefunguje verejné osvetlenie (potom sa tu pohybujú všelijakí asociáli), že je sústavný problém s odstraňovaním čiernych skládok a s poriadkom okolo smetných nádob. Mohol by som toho napísať oveľa viac, lebo celú problematiku Záturčia dokonale poznám, ale nemám toľko priestoru.
Peter Tőrők
>
© 2017 - 2023 mestskenoviny.sk