Oravakafe - Najväčšia mozaika z kávových zŕn na svete, má vyše 107 m2, bolo použitých 4 mil. kávových zŕn (400 kg), robilo ju 250 ľudí 2 roky a 7 mesiacov. Príprava múzea trvala vyše 4 rokov, otváral ho v novembri 2016 a „krstným otcom“ sa stal veľvyslanec Indonézie Djumantoro Purwokoputro Purbo.
Stáva sa to už ošúchanou frázou, že na Slovensku – aj celkom blízko od nášho Turca – nájdeme neraz prekvapujúce krásy či zaujímavosti. Veď kto už bežne pozná ani nie tisíc duší počítajúcu dedinu Krušetnica? Lyžovať sa chodí doma, ak na Oravu, tak na iné miesta – ale aj v Krušetnici majú svah s umelým zasnežovaním a sedačkovou lanovkou, penziónmi a reštauráciami. Turisti sa chvália Rozsutcom a p., ale aj Piľsko má svoje čaro a výhľad z krušetnickej drevenej rozhľadne je úchvatný. No Krušetnica sa môže pýšiť aj svetovým unikátom: múzeum kávy! A to bol aj cieľ poznávacieho výletu, ktorý absolvovali v minulých dňoch 45 martinských seniorov. Ako povedal ráno „na štarte“ spoluorganizátor a sponzor cesty poslanec Martin Kalnický, ak sú v starostlivosti o seniorov zo strany štátu či mesta systémové medzery, dá sa – dočasne – nájsť riešenie v spolupráci s podnikateľmi, ktorí takouto pomocou vyjadrujú príslušnosť ku komunite.
Martinskí seniori na poznávacom výlete v Krušetnici na Orave. Foto: Michal Beňadik
Káva na každom kroku
Rozprávať o káve netreba veľa; kávu treba cítiť, vnímať jej vôňu a vychutnávať jej chute. Preto netreba o tých dvoch rázovitých domčekoch, ktoré ho tvoria, hovoriť veľa. Je tam skutočne káva na každom kroku, kávových zŕn sú plné steny, je tam naozaj azda všetko, čo s kávou súvisí. A čo nemožno vidieť trojrozmerne, to bude v zaujímavom výklade sprievodkyne. Aj kávové bobuľky na ovoniavanie i na sadenie a pestovanie kávovníka… A tak si prišli na svoje aj kávičkári, aj záhradkári a pestovatelia všemožných rastlín vrátane kávovníkov – a takých je medzi martinskými seniormi neúrekom. A takí navnadení potom pokračovali martinskí seniori v druhom domčeku ochutnávaním rôznymi spôsobmi pripravovanej kávy. A posledný bod programu bol v blízkom penzióne pri lyžiarskom svahu, kde ich čakal pri obede ako hostiteľ, rodený Krušetničan Igor Janckulík.
Igor Janckulík – podpredseda VÚC, podpredseda Oravského záchranného systému
– Oravský záchranný systém som založil s mojimi priateľmi v r. 2008 účelom je vyhľadávanie nezvestných ľudí, – začal prezentáciu svojej nevšednej aktivity a pokračoval: – Keď sme ho zakladali, povedali sme si, že ak sa nám povedzme za päť rokov podarí zachrániť čo len jeden ľudský život, bude to mať význam. A za tú dobu od r. 2008 sme v spolupráci s ďalšími dobrovoľnými záchrannými zložkami – napr. v Martine DHZ z Priekopy (na čele s Ľ. Vaňkom) zachránili už vyše 50 ľudí živých a vyše 40 ľudí sme našli mŕtvych. Máme aj svojich potápačov a člny. Všetku činnosť robíme bezplatne. Máme okolo 80 členov, väčšina z nich aj podniká, takže sme sústredili financie, oslovili nás aj viaceré firmy, ktoré nám poskytli dezinfekčné prostriedky… Robili sme aj zbierky pre Ukrajinu. Pomáhame pri športových a kultúrnych akciách. Každoročne organizujeme aj Deň detí pre postihnuté deti. Stretáva sa tam okolo 400 takýchto detí s postihom a rodičov zo škôl v Námestove, Trstenej a D. Kubíne. A to je aj jeden z hlavných dôvodov, prečo som ja vstúpil do politiky – po založení Oravského záchranného systému sme štyri roky bojovali s tým, aby štátne zložky urobili s nami zmluvy o spolupráci. Štát nie je taký bohatý, aby si mohol dovoliť ignorovať nás, dobrovoľníkov, a nedoceňovať našu spoluprácu.
Vzťah župa – Martin / Turiec Nemohli sme nevyužiť možnosť položiť podpredsedovi župy aj jednu aktuálnu otázku. Spolupracovali ste pri rekonštrukcii „tankodromu“; sú u nás rozpracované podobné projekty?
– „Tankodróm“ nebola župná cesta, ale ako poslanec NR SR som pomáhal. Podobným problémom, a tiež nejde o objekt župy, je most pri Košútoch, ide o akciu Slov. správy ciest. Ale môžeme zvolávať stretnutia na úrovni ministerstva, správy ciest a NDS a tak vytvárať tlak na riešenie. Keď nebudeme mať diaľnice a rýchlostné cesty, doprava bude zaťažovať aj „naše“ cesty, vuckárske, a tie na to vôbec nie sú stavané. O mostoch ani nehovorím. Treba vyvíjať väčší tlak. Čím viac sa na to poukazuje, tým je to lepšie. Tých problémov v Turci je viac. Problematická je križovatka Košťany, čo je zas na štátnej ceste, ale z bokov sa napájajú na ňu naše cesty III. triedy. Aj toto je prípad, kedy sa dá uvažovať o spájaní investícií – VÚC, štát a mesto. Tú križovatku treba sprejazdniť. Na čo VÚC má dosah, to je Správa ciest, t. j. aj ich údržba. Máme aj stredisko v Martine a ja ako poslanec stále upozorňujem, že potrebujeme obnoviť techniku na správu a údržbu ciest. Isteže, postupne. Nemôžu to robiť na 30 – 40-ročných strojoch, keď dva dni robia a nato tri dni opravujú stroje… A, samozrejme, problémom sú aj platy, sociálne zázemie ľudí. Musíme hľadať na tieto veci financie, aby sme pritiahli aj mladých ľudí a získali novú techniku. V konečnom dôsledku to ľudia pocítia v lepšej a skoršej údržbe ciest.
Michal Beňadik
>
© 2017 - 2023 mestskenoviny.sk